Život Prešova
online
online
Spisovateľ a teológ Jonáš Záborský sa narodil pred 210 rokmi
03.02.2022 Martin
Bratislava/Záborie
3. februára (TASR) – Prozaik, dramatik, básnik, historik, publicista a
teológ Jonáš Záborský patril k oponentom svojich súčasníkov, ktorými
boli predstavitelia štúrovskej generácie. Ako zeman nesúhlasil so
štúrovskými protifeudálnymi názormi a v duchu racionalizmu bol v rozpore
so zidealizovanými predstavami viacerých romantických autorov. Svojím
životom a tvorbou si vyslúžil prívlastky "župčiansky samotár", "prvý
slovenský disident" či "národný hriešnik". Prozaickými dielami, ale aj
divadelnou hrou Najdúch otvoril priestor pre nový literárny smer, ktorým
bol realizmus.
Od narodenia Jonáša Záborského uplynie vo štvrtok 3. februára 210 rokov.
Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 v obci Záborie do zemianskej rodiny. V rokoch 1832-34 študoval na evanjelickej teologickej akadémii na prešovskom kolégiu a následne pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach. V rokoch 1839-40 sa vzdelával na univerzite v Halle, kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, o ktorom však neskôr povedal: "Je demagóg s najhlbšou nenávisťou proti zemianstvu v srdci."
Po návrate zo zahraničia nastúpil v Liptovskom Mikuláši na pozíciu kaplána, ale už koncom roka 1840 sa stal evanjelickým kňazom v Rankovciach. Možnosť pracovať ako profesor na teologickej fakulte v Košiciach, aj spory s cirkevnou vrchnosťou, ho v roku 1842 primäli, aby konvertoval na katolicizmus. Prisľúbené miesto profesora napokon nezískal, a tak sa venoval duchovnej službe ako kaplán v Košiciach (1843-50).
Záborský nebol zástancom politickej orientácie Slovákov na Viedeň, mal spory so štúrovcami a odmietal koncepciu štúrovskej spisovnej slovenčiny. Ako jazyk preferoval staroslovenčinu. V roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadosti slovenského národa, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach a tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni (1850-53). Od marca 1853 pôsobil v Župčanoch ako katolícky kňaz.
Do literatúry vstúpil dielom napísaným v duchu klasicizmu a idey všeslovanskej vzájomnosti ódou Na Slovákov (1836). Jeho klasicistická básnická zbierka Žehry (1851) napísaná v češtine si vyslúžila obrovskú kritiku romantických autorov. Vystúpili proti tvorbe písanej v duchu oneskoreného, archaického klasicizmu a dielo označili za "miešaninu bez ladu a skladu". Záborského negatívne odozvy zdrvili, čo dokladajú aj jeho vlastné slová: "Zabili ma pred obecenstvom, ktoré mi aj tak nikdy nebolo naklonené. Učinili ma navždy predmetom úškľabkov a opovrhnutia."
Po tomto spore sa na istý čas odmlčal, ale napokon koncom päťdesiatych rokov začal písať kodifikovanou slovenčinou. V roku 1863 sa Záborský predstavil rozsiahlym náboženským eposom Vstúpenie Krista do Raja. Záborský ako súčasník, ale zároveň oponent romantikov bol skôr skeptický a namiesto rojčenia o budúcnosti sa zameriaval na realitu svojej doby. Túžil po svete usporiadanom podľa racionálnych princípov, no pri pohľade na realitu nachádzal svet obrátený naruby.
Paródiou na romantické ľúbostné príbehy a ich tvorcov s prvkami politickej satiry sú jeho prózy Chruňo a Mandragora (1864). Groteskný pohľad na život v malomeste Kocúrkovo v časoch Bachovho absolutizmu autor prezentoval v satirickej próze Faustiáda s podtitulom "fantastická hrdinská báseň" (1864), v ktorej sa vysmieva dobovej spoločnosti – jej kultúre i morálke. Témy ako odnárodnenie, malomeštiactvo aj snobizmus rodiny, ktorá napodobňuje maniere vyšších vrstiev spoločnosti a zrádza svoj pôvod, Záborský mapuje v poviedke Frndolína (1866).
Autobiografické prvky má poviedka Panslavistický farár (1870) o neľahkom živote kňaza - vlastenca, proti ktorému vystupuje prostoduchý dedinský ľud. Typ prózy, kde je hybnou silou deja postava intelektuála snažiaceho sa o zmeny, predstavuje aj poviedka Dva dni v Chujave (1873). Autor tu kriticky zobrazuje porevolučné pomery v 19. storočí na Slovensku, kde je ústredným motívom bezútešný život chudobných dedinčanov utápajúcich sa v alkohole a ich bezmocnosť voči útlaku šľachty, maďarských úradov či úžerníkov. Až reformné úsilie farára Rastica a jeho spojencov naštartuje zmeny a oveľa lepšiu budúcnosť pre obyvateľov Chujavy - dediny, do ktorej transformoval problémy Župčian.
Jonáš Záborský je aj autorom historických drám o veľkomoravských, slovensko-uhorských, srbsko-uhorských, ale aj ruských dejinách. Z dramatickej tvorby sú známe najmä jeho veselohry a frašky ako napríklad Bohatý okradač, Korheľ a ožran (obe 1866), či Pansláv (1867). Najznámejšou je však hra Najdúch (1866), v ktorej sa zameral na úpadok zemianstva v 19. storočí. Bola to prvá Záborského hra, ktorá sa v roku 1935 dostala na profesionálne javisko a hneď na scénu Slovenské národného divadla v réžii Janka Borodáča.
Významné historické dielo s názvom Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových vyšlo knižne v roku 2012, teda až po 137 rokoch odkedy Záborský rukopis dopísal. Jonáš Záborský zomrel 23. januára 1876 v Župčanoch. Od roku 1954 je po ňom pomenované Divadlo Jonáša Záborského v Prešove.
Od narodenia Jonáša Záborského uplynie vo štvrtok 3. februára 210 rokov.
Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 v obci Záborie do zemianskej rodiny. V rokoch 1832-34 študoval na evanjelickej teologickej akadémii na prešovskom kolégiu a následne pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach. V rokoch 1839-40 sa vzdelával na univerzite v Halle, kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, o ktorom však neskôr povedal: "Je demagóg s najhlbšou nenávisťou proti zemianstvu v srdci."
Po návrate zo zahraničia nastúpil v Liptovskom Mikuláši na pozíciu kaplána, ale už koncom roka 1840 sa stal evanjelickým kňazom v Rankovciach. Možnosť pracovať ako profesor na teologickej fakulte v Košiciach, aj spory s cirkevnou vrchnosťou, ho v roku 1842 primäli, aby konvertoval na katolicizmus. Prisľúbené miesto profesora napokon nezískal, a tak sa venoval duchovnej službe ako kaplán v Košiciach (1843-50).
Záborský nebol zástancom politickej orientácie Slovákov na Viedeň, mal spory so štúrovcami a odmietal koncepciu štúrovskej spisovnej slovenčiny. Ako jazyk preferoval staroslovenčinu. V roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadosti slovenského národa, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach a tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni (1850-53). Od marca 1853 pôsobil v Župčanoch ako katolícky kňaz.
Do literatúry vstúpil dielom napísaným v duchu klasicizmu a idey všeslovanskej vzájomnosti ódou Na Slovákov (1836). Jeho klasicistická básnická zbierka Žehry (1851) napísaná v češtine si vyslúžila obrovskú kritiku romantických autorov. Vystúpili proti tvorbe písanej v duchu oneskoreného, archaického klasicizmu a dielo označili za "miešaninu bez ladu a skladu". Záborského negatívne odozvy zdrvili, čo dokladajú aj jeho vlastné slová: "Zabili ma pred obecenstvom, ktoré mi aj tak nikdy nebolo naklonené. Učinili ma navždy predmetom úškľabkov a opovrhnutia."
Po tomto spore sa na istý čas odmlčal, ale napokon koncom päťdesiatych rokov začal písať kodifikovanou slovenčinou. V roku 1863 sa Záborský predstavil rozsiahlym náboženským eposom Vstúpenie Krista do Raja. Záborský ako súčasník, ale zároveň oponent romantikov bol skôr skeptický a namiesto rojčenia o budúcnosti sa zameriaval na realitu svojej doby. Túžil po svete usporiadanom podľa racionálnych princípov, no pri pohľade na realitu nachádzal svet obrátený naruby.
Paródiou na romantické ľúbostné príbehy a ich tvorcov s prvkami politickej satiry sú jeho prózy Chruňo a Mandragora (1864). Groteskný pohľad na život v malomeste Kocúrkovo v časoch Bachovho absolutizmu autor prezentoval v satirickej próze Faustiáda s podtitulom "fantastická hrdinská báseň" (1864), v ktorej sa vysmieva dobovej spoločnosti – jej kultúre i morálke. Témy ako odnárodnenie, malomeštiactvo aj snobizmus rodiny, ktorá napodobňuje maniere vyšších vrstiev spoločnosti a zrádza svoj pôvod, Záborský mapuje v poviedke Frndolína (1866).
Autobiografické prvky má poviedka Panslavistický farár (1870) o neľahkom živote kňaza - vlastenca, proti ktorému vystupuje prostoduchý dedinský ľud. Typ prózy, kde je hybnou silou deja postava intelektuála snažiaceho sa o zmeny, predstavuje aj poviedka Dva dni v Chujave (1873). Autor tu kriticky zobrazuje porevolučné pomery v 19. storočí na Slovensku, kde je ústredným motívom bezútešný život chudobných dedinčanov utápajúcich sa v alkohole a ich bezmocnosť voči útlaku šľachty, maďarských úradov či úžerníkov. Až reformné úsilie farára Rastica a jeho spojencov naštartuje zmeny a oveľa lepšiu budúcnosť pre obyvateľov Chujavy - dediny, do ktorej transformoval problémy Župčian.
Jonáš Záborský je aj autorom historických drám o veľkomoravských, slovensko-uhorských, srbsko-uhorských, ale aj ruských dejinách. Z dramatickej tvorby sú známe najmä jeho veselohry a frašky ako napríklad Bohatý okradač, Korheľ a ožran (obe 1866), či Pansláv (1867). Najznámejšou je však hra Najdúch (1866), v ktorej sa zameral na úpadok zemianstva v 19. storočí. Bola to prvá Záborského hra, ktorá sa v roku 1935 dostala na profesionálne javisko a hneď na scénu Slovenské národného divadla v réžii Janka Borodáča.
Významné historické dielo s názvom Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových vyšlo knižne v roku 2012, teda až po 137 rokoch odkedy Záborský rukopis dopísal. Jonáš Záborský zomrel 23. januára 1876 v Župčanoch. Od roku 1954 je po ňom pomenované Divadlo Jonáša Záborského v Prešove.
www.ZIVOTPO.sk
